PríspevkyBlondie Blondie

Prekvapene som vošiel do posledného kupé, na ktorom bola menovka s číslom mojej rezervácie. Keď som sa posadil na miesto s číslom 77, zastrčil som si ruksak pod nohy a vytiahol slúchadla. Muž s bledou tvárou, ktorý sedel oproti, začal na mňa protivne zízať. Keď som zamrmlal na pozdrav, konečne uprel zrak k oknu. Sedeli sme v kupé štyria. Jedna mladšia žena s okrúhlou tvárou, jemnými vlasmi, ktorá bola určite študentkou nejakej prírodovedeckej fakulty, pretože mala pred sebou skriptá Molekulárna biológia a z tašky jej trčala kniha, ktorej názov sa skladal zo slova genetika. Ďalšou osobou v kupé bol muž krásneho vzhľadu s hustými blond vlasmi. Jeho záujem som vzbudil skôr než som vošiel do tohto kupé. Sledoval ma na stanici, nie nepríjemným pohľadom, ale práve naopak veľmi príjemným pohľadom, akoby sme sa poznali zo školy alebo z detstva. Niečo na tom chalanovi mi bolo známe, ale nevedel som čo. Poslednou, štvrtou osobou v kupé som bol ja. Naozaj s ťažkým srdcom som sa chystal v mysli opísať seba, keď v tom niekto otvoril ťažké dvere kupé a zakričal moje meno takým vydeseným tónom, že by som ho bol počul, aj keby som si nestrhol od ľaku slúchadla.

„Rafael!“

„Choď doriti! Volebné obdobie alebo nevolebné, musíš si byť istý koho budeš voliť!“ Zakričal niekto z chodby a človek, ktorý otvoril naše kupé, sa v tom okamihu zrútil priamo k našim nohám. Tvár mal špinavú od krvi, oči vyvrátené dohora a zátylok mu znetvorila príšerne hlboká rana. Vyzeralo to, akoby mu niekto odstrelil kúsok z hlavy.

Rýchlo som si kľakol k jeho telu a vydoloval z ruksaka tričko, ktorým som sa snažil zastaviť krvácanie. Vlak sa vtedy pohol zo stanice.

„Dočerta! To urobili snáď naschvál. Počty mŕtvych budú takto oveľa vyššie…“ Zamrmlal blondiak vedľa mňa. Všetci sme ho počuli. Nikto nám nemohol zazlievať, že sme sa nebáli nikdy ničoho viac ako vyrážajúceho vlaku zo stanice.

Tá žena z nášho kupé sa v tom pozvracala, pretože sa jej pod nohy dostala krv a kúsky vlasov mŕtveho. Po nej nasledoval muž, ktorý na mňa zízal… Aj ja som mal na mále, aby som nevyvrátil večeru, Ten blondiak sa ukázal byť nakoniec najlegitímnejším partnerom v boji proti smrti, pretože sa nielenže nepozvracal, ale dokonca mi pomohol telo vyložiť na sedačku. Nebolo pochýb o tom, že tomu človeku nepomôžeme, pretože bol mŕtvy hneď po dopade na zem. Jediné, čo sme mohli urobiť, bolo položiť ho na čestnejšie miesto, než bola podlaha.

„Zabijem ťa!“ Zvolal hrubý hlas z chodby. Zastrčil by som si vtedy najradšej slúchadla hlboko do uší. Pustil by som si hudbu na plné pecky, až tak, že by ma ušné bubienky rozboleli do krvi. Lenže nemohol som to urobiť. Jednoducho som počul hádky, kruté a nezmyselné vyhrážky, ktoré som musel zastaviť.

„Nebudeš voliť toho chuja! To ti nedovolím! Nikomu!“

„Pomóóóc!“

A vtedy sa niekam museli tí dvaja, ktorých sme počuli, rozbehnúť.

„Tak a dosť! Idem tam!“ Zavrčal som a ten blondiak ma drapol za plece.

„Pôjdem prvý!“ Nenavrhol, ale prikázal. „Som Vik… skratka od Viktor.“

„Dobre, Viktor,“ zamrmlal som a rozhodil som rukami v geste zúfalstva a akéhosi vďaku. „Rafael!“

Mal som príšerný strach. Vyskočili sme na chodbu, a keď Viktor vykročil smerom vpred, ostro nami šklblo, pretože vlak prudko zabrzdil a potom sa rad radom začali vypínať svetlá, až bola úplna tma. Mal som sto chutí skočiť späť do kupé, ľahnúť si pod sedačku a čakať či ma obíde smrť, ktorou páchol celý vlak.

„Tma bude našou výhodou!“ Zvolal Viktor.

Spredu, smerom, ktorým sme sa vybrali, sa ozval krik a dupot utekajúcich nôh. V niektorých kupé si ľudia svietili mobilmi, v iných zase mlčky čakali, čo sa bude diať. Radšej by som nepútal pozornosť svetlom, ale na druhej strane, ak by som mal svetlo, možno by som sa cítil pripravenejšie. Nech by ma čakalo čokoľvek.

„Hej, čo sa deje?“ Vykríkol niekto do chodby, keď nás v tom obletela akási tlaková vlna. Ani som si to neuvedomil, ale obaja s Viktorom, sme boli skrčení a štvornožkovali. Ruky som mal spotené a príšerne mokré, preto som sa niekoľkokrát takmer skĺzol na zem. Cítil som, že sme sa blížili k nebezpečenstvu. Nadávky neustávali, ba boli čoraz vulgárnejšie a hluk taktiež zosilnieval.

„Budeš voliť toho, koho máš voliť!“ Niekto znovu zahulákal. Boli sme takmer na konci uličky kupé. Vtedy som namočil ruky do nejakej tekutiny. Podľa ruky trčiacej zo záchodu, som pochopil, že to bola krv. Keby som mohol, tak sa poseriem od strachu. Neskutočne som sa bál. Neviem prečo práve v tom okamihu, ale začalo mi vŕtať v hlave, odkiaľ poznal ten chlapík, čo sa nám zrútil do kupé moje meno.

Keď sme prekonali ďalší úsek a zabočili smerom k ďalšiemu vozňu, rozsvietilo sa svetlo a otvoril sa nám výhľad na masaker vo vozni. Viktor ma schmatol za ruku a prevalili sme sa nabok, keď po nás skočili dve obrovské mužské postavy. Obaja mali tváre zmaľované drogami a ruky smrťou. Začul som rachot skla. Kým som sa stihol spamätať, uvedomil som si, že som prebehol niekoľko metrov a ležal som v kaluži krvi zmasakrovaných cestujúcich. Obrovské mužské postavy sa rútili ku mne, zväčšovali sa tak rýchlo, že kým som sa stihol postaviť na nohy, pochopil som, že sú len pár stôp od mňa. Viktor bol preč.

„Posratý zbabelec!“

„Nabok!“ zakričal Viktor. Vedel som, že to hovoril mne, preto som uskočil doľava   a jedna   obrovská   mužská   postava   sa   zvalila s rachotom na zem. Skôr než som sa stihol nadýchnuť, z obrovskej mužskej postavy sa stal krvilačný šialenec s doširoka otvorenými perami, cez ktoré prúdilo mnoho nadávok a ešte viac krvavých slín.

„Zabijem vás všetkých!“

Bol som mimo, totálne. Prekvapilo ma nielen, že ma Viktor nenechal zomrieť, ale aj to, že mal v ruke sekeru.

„Pomóc!“ Jednohlasne zahulákali nejakí ľudia. Rýchlo som vstal a začal sa obzerať. Zátylok mi pošteklil chlad presakujúci cez okno, ktorý vrazil dnu. Do zadku ma tlačila platňa dreveného pultu a do ohybu kolena sa mi zarýval kovový rám vysunutého odpadkového koša.

Vlak prudko zabrzdil. Tlak ma vyhodil dopredu a dopadol som rovno na sedadlo. Začul som praskanie skla, kvílivé trúbenie bŕzd a dupotanie nôh, ktoré sa ku mne valili. Zase zhasli svetlá. Všade bola tma. Posratá tma.

Teraz sa mi zdalo oveľa chladnejšie. Štipľavý mrazivý vzduch vytryskol z okna do vnútra kupé, pretože ho tlak brzdenia vytrhol z pántov. Dupot nôh v tom zmizol.

„Máš   nápad,   ako   ich   zastaviť?“ Zavrčal   mi   Viktor   do   ucha a pomohol mi vstať na nohy.

„Doriti, čo? Nemám poňatia ako zastaviť tie zdrogované príšery!“ Zavrčal som ešte viac než on a odstrčil som ho do najtemnejšieho kúta, ktorý som vo vozni videl.

Nikdy predtým som sa takto nebál. Svetlá začali blikať, akoby sa niekto pokúšal nahodiť prúd, ale niečo mu v tom bránilo.

„Doriti! Doriti! Doriti! Nič z tohto nie je reálne!“ Nadával som a snažil sa nájsť únik z toho nechutného pekla. O pár sekúnd sa konečne zasvietili svetlá. Hoci ma desil pohľad na koberec mŕtvych, vedel som, že aspoň budem vedieť, kam utekať… a potom to prišlo. Veľmi rýchlo som zistil, že svetlo tým zdrogovancom pomáha, pretože sa prestali motať. Neviem či boli dvaja alebo traja, ale aj keby tam bol iba jeden, nemal som šancu prežiť. Všetci mali silné a mohutné ramená, telo posilnené agresívnymi drogami, ktoré museli v nich vzbudiť chuť vraždiť.

„Budeš voliť, toho koho máš voliť!“ Zavrčal jeden z nich, ktorý sa ku mne rozbehol. Nemal som na výber, preto som pokľakol a zavrčal, že budem voliť koho chcú.

Vtedy sa z náreku stalo ticho. Dupot nôh zastavil môj výkrik. Zdrogované oči ma hltali. Pre istotu som svoje slová zopakoval.

Niekto za mnou spadol. Keď som sa obrátil, uvedomil som si, že Viktor leží v kaluži krvi. Nevedel som, čo robiť. Preto som pozrel späť k tým zdrogovaným očiam, ktoré sa na mňa napäto dívali.

„Choďte do čerta!“ Skôr než som sa stihol rozhodnúť, ako budem bojovať, Viktor ku mne zadychčane dobehol. Celou silou som vrazil do rohu sedačky, pretože ma jeho prítomnosť vyrušila a jeden z tých ohavných chlapíkov sa na mňa vrhol. Inštinktívne som zatvoril oči a otvoril ich. Tie posraté zdrogované monštrá boli preč. Dych sa mi spomaľoval priamo úmerne s tým, ako som si uvedomoval, že sedím v kupé. Chlapík, ktorý na mňa predtým tak zízal, očami nepohol asi dvadsať sekúnd, pretože som sa prebudil zo sna s výkrikom.

„Ste v poriadku?“ Opýtal sa a podával mi fľašu vody.

„Je v poriadku. Niekedy sa mu stáva, že má príliš realistické nočné mory.“

Čakal som, kým sa mi úplne vyjasní v mysli.

„Môj kamoš má pravdu. Bola to len nočná mora…“ Konečne som bol schopný stvoriť aspoň dve normálne vety. Taká reálna, že to musela byť jedine skutočnosť. Skutočnosť, v ktorej voľba môže zabíjať iných.

Som šťastný, že konečne ustúpil odporne ľadový vietor, ktorý sa mi zažieral hlboko pod kožu a bránil mi toľko dní vyliezť z domu. Dnes je bezvetrie a ja môžem ísť von. Keď zabuchnem za sebou vchodové dvere budovy, kde bývam a prejdem na opačnú stranu ulice, aby som unikol pohľadom niekdajších ľudí, zmocní sa ma nepríjemný pocit. Netuším prečo, ale všetci ma pozorujú. Viem, že som v meste nový, ale ich pohľad ma dosť desí. Neviem… čím som si to vyslúžil. Možno tým, že som si prenajal najdrahšiu izbu v meste a nikomu sa na oči od príchodu neukázal. Možno si myslia, že som nejaký mafián. Netuším.

„Rafael,“ povie niekto za mnou, keď zastanem na chodníku pred budovou pošty. Preglgnem a nervózne sa rozhliadnem, aby som zistil, kto na mňa volá. Nikto by ma tu nemal poznať, pomyslím si. Keď zvrtnem hlavu, zíde mi na um jedna z najdesivejších myšlienok. Desí ma, že sa otočím a bude stať predo mnou ona, moja záhuba. Kto to vlastne je? Zíde mi nakoniec na um, keď si uvedomím, že sa dívam na neznáme dievča so svetlými vlasmi po plecia a obyčajne hnedými očami – áno, nič na tých očiach nie je výnimočné a povedomé. Chcem sa však do nich pozrieť, ale zdá sa, že dievča zámerne klopí zrak a cípom košele si leští predmet v ruke. Vietor okolo mňa natiahne v tej chvíli zelenohnedý závoj lístia a vtlačí mi do nosa pach krvi. Odkiaľ sa to berie?

Na krátko zatvorím oči, pretože ma premkne stav úzkosti a po chrbtici mi stečie vlna zimomriavok.

„My sa poznáme?“ Dievča sa predo mnou strasie, keď položím túto otázku a do očí sa mu nahrnie zúrivosť, akú som jakživ u nikoho iného nevidel.

Na rohoch ulíc vidím zastavovať ľudí. Doriti! Niečo nie je v poriadku. Keď na mňa dievča  oproti uprie pohľad a ja sa jemne usmejem, zúrivosť v nich potlačí mierny zmätok.

„Nemôžeš sa ukrývať navždy!“ Niekto ma potľapká po pleci a dievča obráti k neznámemu hnedé oči, ktoré sú teraz vystrašené. „Kto to je?“ dievča položí otázku.

Zhlboka sa nadýchnem a upriem zrak na ulicu pokrytú zelenohnedým nánosom lístia. Neviem prečo, ale nedokážem na to dievča už dlhšie pozerať a nedokážem ani obrátiť hlavu, aby som pozrel ponad svoje rameno a zistil, kto na mňa prehovoril.

Radšej len chvíľu mlčím a potom si s dievčaťom vymeníme pohľady. Keď odvráti zrak, po tvári sa jej skotúľajú svetlé pramene vlasov a uviaznu jej na úzkych obyčajných perách. Takmer natiahnem ruku, aby som ich odhrnul. Našťastie sa mi podarí v poslednej sekunde zahubiť ten hlúpy nápad. Predsa to normálni ľudia nerobia, určite nie takí ako ja. Som jeden z tých, ktorí dávajú láske najavo, že neexistuje. Láske na prvý pohľad, ktorá je len výplodom našej fantázie. Láske na ďalší pohľad, ktorá pominie s ďalším úsvitom hádok a nezrovnalostí.

„Rafael! Pozri sa na mňa!“ Povie dievča a začneme upierať na seba pohľad. Chvíľu na seba len hľadíme. Potom nehlučne natiahne ruku a ukáže na niečo nad mojou hlavou. „Nemalo to…“ nestihne dokončiť. V tej chvíli začujem opäť toho neznámeho. Teraz však naberiem odvahu a pozriem ponad plece. „Čo sa to deje? Prečo som tu? Kto je ona a kto si ty?“ Mám pocit, že ten neznámy mi dokáže odpovedať.

„Museli ste sa rozdeliť, nech to znie akokoľvek šialene. Nech bola vaša láska silnejšia než najpevnejší základ, ale skončilo to. Tak to nechaj ísť! Nemôžeš zachrániť všetkých…“ Odpoveď na moju otázku ma vôbec neuspokojí. Rýchlo sa zvrtnem k dievčaťu. Zviera mi hrdlo, pretože teraz ju už spoznávam. Všetky spomienky sú späť. Nervozita sa zmení na strach. Zahryznem si do pery a pokúsim sa zo seba dostať pár slov. „Nechcel som ťa opustiť…“ poviem, podídem bližšie a objímem ju okolo pliec. Uľaví sa mi, že som prekonal tú nekonečnú priepasť medzi nami. „Musel som odísť, pretože som si vybral lepšiu cestu…“ Prehovorím a trochu sa zľaknem, pretože som nemal právo

povedať nahlas niečo podobné. Debil! Kým stihnem niečo urobiť, odtiahne sa a v rukách drží lesklý predmet a opäť ho cípom košele utiera. Pochopím, že drží krvavý nôž. Najskôr som si myslel, že tá krv patrí mne, ale nie na mojej hrudi sa leje krv. Obleje ma zahanbenie. Netuším prečo. Zrazu akoby do mňa vošlo tisíc čertov. Jej život visí na vlásku a ja nemám ani toľko slušnosti, aby som jej záchrane venoval pozornosť. Veď som vypol tú svoju sakramentskú ľudskosť a ona tiež. Prečo sa toto všetko deje? Veď sme išli svojou cestou! Veď to dávno skončilo… Nakoniec sa pohnem vpred. Chcem jej pomôcť, ale nemôžem. Nedokážem sa jej dotknúť, pretože v skutočnosti nemôže umrieť. Poznám ten pocit. Zažil som to. A potom… o pár sekúnd sa krvácanie zastaví samo od seba. Hoci má hruď od krvi, ktorá jej nechutne priliepa oblečenie na telo, ale usmieva sa. A práve ten úsmev ma vydesí viac než som čakal. Rovnako, ako ma vydesí to, keď ma objíme a viem, že necíti nič viac než ticho a pokoj. Žiadne hádky. Žiadne ničenie. Len ticho a odpustenie. Prežili sme to. Ale prečo som zmätený? A prečo sa moja ľudskosť začína zapínať?