AUTORKA KOMIKSOV A POVIEDOK
Milujem superhrdinov. Komiksy, seriály a filmy o nich sú mojou najväčšou inšpiráciou. Láska k nim ma priviedla k písaniu komiksov, ktoré sa stali súčasťou môjho života. Baví ma písať aj poviedky, ktoré mi vždy pomôžu dostať z hlavy všetky nekonečné a zvláštne myšlienky.
Miestnosť za sklom
Úryvok: Počujem ako niečo vtrhne do chodby, do našej posratej tmavej chodby, a začne to utekať priamo za nami. Celé nohy mám mokré a podlaha pod mojimi nohami sa kĺže. Našťastie sa mi podarí udržať rovnováhu až dokým nie som na samom konci chodby. Vojak sa vtedy zvrtne, oprie o stenu a namieri hlaveň zbrane proti mne. Cítim, že to čo nás prenasleduje mi dýcha na chrbát a naťahuje ku mne smrťou infikované pazúry.
Magnus I., II. časť
Úryvok: Potom otvorím oči a pozorne sledujem okolie, pretože mám pocit, akoby ma niekto pozoroval. Tá myšlienka mi dokonca nedá dýchať. Pohľad napokon zastavím na opačnej strane fontány. Celkom zreteľne vidím tvár, ktorá je pokojná a oči plné vášne. Pri pohľade na mňa sa tomu neznámemu derie z úst ľahký kúsok úsmevu. Ten človek sa síce snaží pred okolím tváriť smutne, ale dobrý pozorovateľ by okamžite pochopil, že je to klamár. V tom okamihu, som si istý, že je to on. Vrah, ktorý sa po dobre vykonanej práci rozhodol vychutnávať výsledok svojho diela.
Osudný odkaz
Úryvok: Dážď je neznesiteľne studený a hustý. Keď dorazím k námestiu, mám pocit, že tam nikto nie je, ale mýlim sa. Niekto ma tam čaká. Srdce mi búši v hrudi ešte rýchlejšie než doteraz. Človek v daždi je muž. Má prekrytú tvár kapucňou a v ruke drží zbraň. Pokrútim hlavou a pokúšam sa veriť, že je to len posratá halucinácia.
Môj druhý naozajstný prípad
Úryvok: Stojím uprostred cesty. Hmkám si nejakú hlúpu melódiu, ktorá vychádza z tmy. Zatackám sa, keď sa pokúšam spraviť krok vpred. „Kde je auto?“ Pozerám dookola. Vidím len cestu, ktorú osvetľujú kúsky mesiaca, ktorým sa ešte nestihli nakŕmiť mračná na oblohe. Pokúsim sa spraviť krok vpred a zatackám sa. Musím sa zachytiť rukami konárov predo mnou, aby som nespadla na chrbát. Ani neviem, ako je to možné, ale už nestojím na ceste.
Môj prvý naozajstný prípad
Úryvok: Svet je síce rozbitý, ale prinajmenšom tuším, že sa preberám z niečoho nekonečného a temného. Pamätám si, že som snívala. Sny strašných a krutých rozmerov, v ktorých vystupovali tiene ako obrovské monštrá s kovovou konštrukciou. Každý dotyk tieňov bolel najväčším možným spôsobom, rozmerom dosiaľ v mojom živote nevídaným. Pravdupovediac, povedala by som, neslýchaným. Prečo by mali sny ničiť?
Infikovaní voľbami
Úryvok: Keď sme prekonali ďalší úsek a zabočili smerom k ďalšiemu vozňu, rozsvietilo sa svetlo a otvoril sa nám výhľad na masaker vo vozni. Viktor ma schmatol za ruku a prevalili sme sa nabok, keď po nás skočili dve obrovské mužské postavy. Obaja mali tváre zmaľované drogami a ruky smrťou. Začul som rachot skla. Kým som sa stihol spamätať, uvedomil som si, že som prebehol niekoľko metrov a ležal som v kaluži krvi zmasakrovaných cestujúcich.
