# Vitaj späť!
Ulice okolo mňa sú teraz rušnejšie než predtým.
Ľudia v autách a autobusoch zvedavo sledujú, čo sa deje.
Nikto z nich netuší, aké to tu bolo predtým… než sa všetko upratalo a ukrylo. Smrť dozrela ako čerešne v najvyšších častiach stromu počas horúcich letných dní.
„Čo budem robiť?“ Poviem so zubami zacvaknutými do hrany mobilu. Už nemám, čo robiť na mieste činu, ale stále sa neviem prinútiť odísť. Zhrýza ma myšlienka, že prídem o prácu. Že skončí všetko to, čo som vybudoval.
Moja kariéra skončí a už nebude nič. Nebude žiaden Magnus, ukončovač vzťahov, ktorý bol pánom svojho času a zarábal veľké peniaze za málo energie.
Povzdychnem si a rozhodnem sa, že pôjdem za kapitánom Majerom a skúsim si ním nejako vyjednávať. Jednoducho nemôžem a ani nechcem pracovať pre políciu.
Možno by som mohol kapitánovi povedať, že nemôžem pracovať pre políciu kvôli bolestivej strate otca. Práve kapitán by tomu mohol teraz rozumieť, keď stratil niekoho blízkeho.
„Doriti! Šibe ti?“ Nadávam sám sebe. Chcem použiť proti nemu prirovnanie k smrti jeho manželky? To je predsa choré. Musím vymyslieť niečo lepšie. Veď som predsa expert na vzťahy čiže musím poznať ľudí a mať odhad. Prečo je to práve teraz také ťažké? Asi preto, že ide o mňa.
Radšej zatvorím oči. Mám pocit, akoby ma niekto pri mojom uvažovaní sledoval. Po chvíli ich otvorím a pozorne si prezriem okolie… a potom ho uvidím.
Celkom zreteľne vidím tvár, ktorá je pokojná. Oči, ktoré ma hltajú pohľadom plným zlej vášne. Ten človek stojí oproti mne, na opačnej strane fontány. Na hlave má kapucňu a ruky strčené vo vreckách naznačujú, že sa nesnaží zapadnúť medzi ostatných. Chce na seba pútať moju pozornosť.
V slepom zúfalstve vykročím vpred. Zabúdam, že medzi tým človekom a mnou je prekážka. Som blázon, že prvá vec, ktorú chcem urobiť, je bežať za ním, strhnúť oponu mojej nevedomosti a vydýchnuť si? Vydýchnuť si od úľavy, že to nie je vrah… lenže čo ak je to omyl? Čo ak je ten človek na opačnej strane fontány vrah?