#Láska neláska
„Si v poriadku?“ Zašepkal mi do ucha a veľkými mužnými rukami ma chytil okolo pásu, aby mi pomohol nabrať stratenú rovnováhu.
„Som…“ Hlesla som a opatrne sa otočila k jeho tvári. Bol blízko. Každá moja bunka sa snažila rozoznať, čo sa práve medzi nami deje. Mala som chuť znovu spadnúť na zem, pretože mi jeho blízkosť zahmlievala všetky zmysly a jedine pád by mi pomohol spamätať sa. Tie oči, ktoré na mňa mesiace nepozerali… opäť na mňa žiadostivo hľadeli. Tie pery, ktoré sa tých mojich nikdy nedotkli a zároveň boli toľko krát tak nebezpečne blízko, boli na dosah.
Myslela som si, že toto už nebudem cítiť… hlavne nie po takom čase a ešte za takýchto podmienok. Možno to bolo spôsobené len tým sprostým úderom do hlavy… a možno nie.
„Som tu!“ Objal ma a šepol mi do ucha. „Budeš v poriadku. Som pri tebe!“ Po týchto slovách som konečne rukami nahmatala jeho tvár. Vtedy nastalo ticho prerušované len našimi hlbokými nádychmi a výdychmi.
„Nemal si sa vrátiť!“ Povedala som nahlas, ale v duchu som s tými slovami absolútne nesúhlasila.
„Musel som.“ Oznámil mi.
„Vráť sa odkiaľ si prišiel!“ Zmenila som tón hlasu. Nemám poňatia prečo. Z nejakého dôvodu sa mi chcelo povedať nahlas, aby odišiel.
„Zase to robíš.“
Mykla som plecami, odvrátila zrak a čakala. O niekoľko sekúnd ma konečne pritiahol bližšie k sebe. Vedela som, že premýšľa. Naposledy, keď sa hranica medzi našimi telami takto nebezpečne skrátila, spôsobila šesť mesačnú prestávku v priateľstve.
Vydýchnem. „Kde si bol celý ten čas?“
„A ty?“