#Niečo sa pokazilo
57-mička je v poriadku. Ľudia v ochranných oblekoch začnú byť nepokojní. Niečo mu hovoria a ukazujú. Nerozumiem tomu. Jeden z ľudí v ochrannom obleku podíde k 57-mičke. Ten iba nepríčetne hľadí smerom k stropu. Keď ním nasilu pohne, konečne sa posadí. O pár sekúnd pozrie smerom ku mne a zakýva mi aj v takom rozpoložení, v akom je. Neviem či ma naozaj vidí, ale určite vie, kde stojím. Je ešte viac bledý a spotený ako predtým, ale nevyzerá zle ako ostatní pred ním. Žeby sa to naozaj konečne podarilo?
Možno budem nakoniec písať o úspechu testovania liekov.
Rýchlo si vložím ruku do vrecka a nahmatám v ňom mobil, aby som si poznačil čas úspechu. Skôr než stihnem zdvihnúť ruku k prsiam, chlapík s vojenským znakom mi pažbou zbrane vyrazí mobil z ruky.
„Na kolená a ruky za hlavu!“ Zavelí a vtedy som si istý, že to musí byť nejaký posratý vojak.
„No tak! Nechcel som fotiť!“ Protestujem, ale nakoniec si musím poslušne kľaknúť na zem. Vojak na mňa mieri.
„Doriti! To čo je?“ Niekto za mnou zhúkne a v tom okamihu pozriem do miestnosti za sklom, z ktorej sa ozve tupý zvuk. 57-mička vrazil hlavou do sklenenej steny a dolámal si nos.
Vojak v ochrannom obleku reaguje a obráti zbraň proti nemu hoci je stále za sklom. V čakárni nastane ticho. 57-mička stojí na mieste, oči má vyvrátené dohora, nos rozlomený na dve časti a z úst mu visí ružový jazyk. Ľudia v ochranných oblekoch sa tiež nehýbu.
V tom sa priestor okolo neho ponorí do červeného svetla a zo stropu začne vyrážať mliečny plyn.
„Čo to je za plyn?“ Spýtam sa a vojaka strčím do rebier. Som si vedomý toho, že môže obrátiť zbraň proti mne. Našťastie ma ignoruje a jediné, čo robí je to, že mieri na hlavu 57-mičke pokiaľ jeho telo nezhltne mliečny plyn.
„Čo sa tam deje?“ Po chvíli sa spýta do vysielačky, ktorú vytiahne z vrecka a čaká na odpoveď.
Počuť len slabý škripot a následne stratu signálu.
„Čo sa tam deje?“ Zasyčím a nervózne zovriem prsty okolo vojakovho pleca.
„Neviem! Musíme sa odtiaľto dostať! Čo chvíľa pustia plyn aj sem!“ Konečne mi vojak odpovie.