#Kto klope na dvere?
Nie som v poriadku… ale je to tak, ako to je.
Po daždivej noci prišlo ešte daždivejšie ráno.
Po pochmúrnom a depresívnom dni ešte pochmúrnejší… nakoniec aj depresívnejší.
Zadržím dych a ponorím tvár do ľadovej vody, ktorá mi určite pomôže prebrať sa z ranného oparu spánku. Keď pozriem do zrkadla, upúta ma hlboká vráska ležiaca na mojom čele. Vyzerá, akoby ju tam niekto len položil a odišiel.
O pár sekúnd hlavu opäť ponorím do ľadovej vody. Vytiahnem ju až vtedy, keď cítim, že to nemá cenu. Ospalosť a únava tu budú zrejme so mnou celý deň. V zúfalstve a rozčarovaní nalejem do seba dve šálky kávy.
Uplynie niekoľko minút, ktoré trávim prechádzaním sa po dome. Ospalosť sa mi podarí kofeínom a chôdzou mierne poraziť. Viem, že musím niečo robiť… inak sa ospalosť vráti. Rozhodnem sa, že sa pôjdem prejsť aspoň okolo domu. Síce je chladná a upršaná sobota, ale dážď mi rozhodne pomôže.
Skôr než stihnem vybehnúť na poschodie, aby som sa prezliekol do niečoho súceho, niekto zúrivo klope na dvere. Žalúdok sa mi stiahne na veľkosť mentolky, pretože žiadnu návštevu neočakávam. Skôr než stihnem niečo podniknúť, pozerám na otvorené dvere, ktorými vchádza dnu prílev studeného vzduchu. Chvíľu nepohnem ani brvou.
Niekto klopal a potom vošiel bez pozvania dnu?
Keď ubehne niekoľko ďalších sekúnd plných vražedného napätia, vykročím k dverám, aby som ich zatvoril. Nikde nikoho niet. Som možno paranoidný, ale ak sa niekto objaví pred mojimi dverami v sobotu ráno, je to nanajvýš podozrivé. Hlavne ak mi zanechá odkaz.
Na zemi pred rohožou leží obálka bez adresy. Papier vnútri je zvlhnutý a trochu pokrčený, ale písmena odkazu sú čitateľné. Niekto ho písal na počítači. Skôr než sa pustím do čítania, niekoľkokrát sa obzriem okolo seba.
„Len jeden z vás prežije!“ Prečítal som nahlas znenie odkazu.